O ÚLOHE KRSTNÝCH RODIČOV

            V rodine vládlo pokojné a sviatočné ovzdušie. Sviatočné preto, lebo včera, v sobotu, sa najstaršej dcére narodil zdravý chlapček a gratulovali si navzájom k novým „titulom“ – sedemnásťročný Juraj je teraz strýc, mladšia Janka je teta, maminka je babička, otec dedko.
            A zrazu dohrmel zať – novopečený otec, vyobliekaný ako keď žiadal o ruku Miladu a spustil: „Prichádzam ťa, Juraj, poprosiť, aby si sa stal krstným otcom malého Petra.“ Jurajovi to vyrazilo dych: „Veď som na to ešte veľmi mladý!“ Aj Jurajov otec ostal na pochybách: „A čo strýc Karol, ten istotne počíta s tým, že bude kmotrom. Urazí sa, keď ho obídeme...“ „Veď ten vôbec nie je veriaci,“ namietala Janka.
            Ani novopečený otec sa nedal: „Práve preto nechceme strýka Karola za krstného otca. Chceme, aby bol krstný rodič nášmu Petríkovi dobrým straším priateľom a radcom. A v Jurajovi máme tiež väčšiu istotu, že sa bude snažiť žiť svoju vieru a že pre nášho syna bude oporou aj v tejto podstatnej veci.“
            Slovo kmotor pochádza z latinského slova compater – spolu-otec. Pri krste vzniká medzi krsteným a krstným rodičom nový druh príbuzenstva – príbuzenstva duchovného. Krstný rodič sľubuje, že bude pomáhať rodičom pri jeho výchove. Že sa bude s dieťaťom stretávať, aby mu tak mohol byť dôverníkom a radcom. Že bude mať s rodičmi účasť na uvádzaní dieťaťa do spoločenstva Cirkvi, že mu nebude ľahostajná náboženská príprava dieťaťa na prvé sväté prijímanie a na birmovku.
            Istý muž hovorí: „Keď som sa na hodine náboženstva dozvedel o úlohe krstného rodiča v živote pokrsteného, ostal som prekvapený. Nikto taký v mojom živote neexistoval. Otca som stratil, keď som mal tri roky a potom sme žili sami – tri malé deti s maminkou. A predstava muža – skoro ako otca, ako nám to pán farár povedal, ma naplnila dychtivou nádejou. „Mami, a mám ja krstného otca?“ dobiedzal som. „Nie, ty máš krstnú mamu,“ povedala maminka. „Ja ju chcem poznať,“ nedal som pokoj, a tak sme sa v nedeľu vybrali ju navštíviť.
            Bola to taká bielovlasá usmievavá starenka, sedela v kresle a milo mi povedala: „Ty si môj dvadsiaty šiesty stupienok do neba. Celkom ich mám tridsaťdva. Toľkým rodičom som poslúžila pri krste ich detí, keď som ich podržala na rukách.“ Dostal som od nej jablko a šiel som domov. To bolo všetko.
            V mnohých farnostiach robil kmotra pri krste kostolník a kmotru farská gazdiná. Ľudovo sa tomu hovorilo „podržať dieťa na rukách“ a väčšinou to týmto naozaj skončilo. Škoda, že moja maminka nemala správne chápanie úlohy krstného rodiča. Vedel by som oceniť, keby ním bol niekto blízky, kto by ma v živote mal rád a pomohol mi skúsenou radou v ňom sa orientovať.“
            Výber krstného rodiča by nemal byť formalitou. Ich duchovné spolu-materstvo či spolu-otcovstvo by nemalo byť iba záväzkom na papieri, ale svätým putom na celý život a pomocou rodičom pri výchove ich detí.